Výživové doplnky a výťažky z húb používané pri iných ochoreniach

Výskyt

Podľa prieskumov trpí až 5-10 % dospelého obyvateľstva Spojených štátov unipolárnou depresiou, ďalších 3-5 % obyvateľov produkuje miernejšie príznaky tohto ochorenia. Údaje týkajúce sa výskytu tohto ochorenia sú podobné pre všetky priemyselne rozvinuté krajiny: kým v detskom veku je výskyt unipolárnej depresie u chlapcov a dievčat v rovnakom pomere, v dospelosti postihne toto ochorenie dvakrát toľko žien ako mužov, priemerný vek vzniku tohto ochorenia je dnes medzi 27-30 vekom života a spodná hranica sa posúva čoraz nižšie. U rôznych etnických skupín prakticky nie je rozdiel vo výskyte tohto ochorenia.  

U nás je výskyt depresie medzi dospelým obyvateľstvom 15,1%. Z hľadiska vekového rozdelenia je charakteristické, že sa objavuje medzi 15-19 a 45-50 vekom života.

Príčiny

Na príčiny vzniku depresie existuje množstvo vysvetlení, ktoré sa stavajú k problému vždy z iného hľadiska. Biochemické vysvetlenie považuje za prvoradú príčinu narušenie rovnováhy neurotransmitterov.  Neurotransmittery sú také zlúčeniny mozgu, ktoré slúžia na prenos informácií z jednej nervovej bunky (neurónu) na druhú. V prípade depresie sa pozornosť upriamuje na noradrenalín a serotonín. Názory sa v rozchádzajú v tom ohľade, akým spôsobom tieto zlúčeniny vyvolávajú skupinu symptómov: podľa určitých názorov je dôležité vzájomné spolupôsobenie systému noradrenalínu, serotonínu a ostatných neurotransmitterových systémov, podľa iných názorov je serotonín „dirigentom”: jeho nízka aktivita narúša citlivú rovnováhu a vzniká depresia.  

Genetické výskumy zistili nie zanedbateľný fakt, podľa ktorého je u prvostupňových príbuzných pacientov trpiacich depresiou pravdepodobnosť výskytu ochorenia až 20%; v prípade jednovaječných dvojčiat je pomer 43%, čiže toto ochorenie má každopádne genetické predispozície.  

Čo sa týka hormonálnych faktorov, najväčší vplyv má kortizol, jeden z hormónov nadobličiek, známejší pod názvom hormón stresu. Ľudia trpiaci depresiou majú väčšinou veľmi vysokú hladinu kortizolu, čo nie je prekvapujúce, pretože epizódam veľmi často predchádzajú stresové situácie. Je dôležité zdôrazniť úlohu negatívnych udalostí, ktoré sú častými spúšťačmi epizód depresie. Pacient sa nedokáže sám prispôsobiť neúspechu, preto v takýchto prípadoch nadobúda mimoriadne dôležitý význam psychoterapia.

Praktický prínos teórií významných psychologických škôl sa ukáže počas psychoterapií. Podľa psychodynamického hľadiska sú rozhodujúce straty prekonané v detskom veku; psychológia správania kladie dôraz na nedostatok pozitívnych umocnení. Kognitívna škola poukazuje na úlohu negatívneho zmýšľania pri vzniku depresie: pacienti zmýšľajú typicky negatívne, o sebe, o svojich zážitkoch a budúcnosti, pričom podceňujú význam pozitívnych udalostí a zväčšujú význam negatívnych. Zaujímavú teóriu ukrýva pojem učenej nemohúcnosti: pacienti cítia, že nemajú vplyv na zmenu svojho života, nedostatok kontroly prisudzujú stabilnému vnútornému faktoru, preto sa cítia nevhodnými na zabránenie negatívnych udalostí.

Odporúčaný produkt na príznaky depresiu

Príznaky

Poruchy citového života patria medzi vedúce príznaky, ich intenzita je širokospektrálna: od miernej beználadovosti po hlbokú letargiu. Tvár pacienta spravidla odzrkadľuje starosti, typické sú vrásky na čele, dvojité záhyby na viečkach a spustené kútiky úst. Vyjadrujúce pohyby sa strácajú, gestikulácia zaniká, hlas slabne, odumiera. Pacient sa veľmi ľahko rozplače, ale pri vyššie spomenutom vážnom stave sa stráca aj schopnosť plakať.  

Pre citový stav je charakteristická bezvýchodiskovosť, pacient sa cíti smutný. Obraz vytvorený o svojej osobe je negatívny, sám seba považuje za bezvýznamného, nižšie postaveného, odpudzujúceho, samohodnotiace poruchy sú väčšinou veľmi vážne. Svoju budúcnosť vidí čiernu a beznádejnú, citový stav je ovplyvnený aj mierou úzkosti typickou pre toto ochorenie. Okruh záujmov sa zužuje, stáva sa bezradným. Typickým skorým príznakom depresie sú poruchy sústredenia. Pacient trpiaci depresiou sa často sťažuje na zhoršenie intelektuálnych schopností, ale podľa niektorých výskumov je v pozadí v prvom rade znížená motivácia.

Zúženie oblasti záujmov sa najskôr prejavuje v eláne, v strate iniciatívy. V miernom štádiu je pacient stále unavený, cíti sa pomalý, ale môže sa stať, že celé dni preleží, pretože nevidí zmysel vstať z postele. Medzi motivačné príznaky depresie sa zaraďuje aj protipól ľahostajnosti, kedy pacient v dôsledku úzkosti prežíva veľmi silné stavy motorického nepokoja: láme si prsty, jojká, kýva svojím telom, nazývame to agitovanou depresiou.  Pacient trpiaci depresiou považuje za únik spod ťarchy života samovraždu.

Jedným z najčastejších príznakov depresie sú poruchy spánku, vyskytujú sa jeho všetky tri podoby: poruchy spánku, časté budenie a skoré vstávanie. Pacient sa cíti unavený aj vtedy, keď spí viac ako zvyčajne. Rovnako častým sprievodným príznakom poruchy chuti do jedla, tráviace problémy, zápcha, točenie hlavy a s tým spojená telesná bolesť. Sexuálna túžba v každom prípade klesá.  

Je potrebné spomenúť aj príznaky atypickej depresie: v tomto prípade nechutenstvo nahrádza zvýšená chuť do jedla, v dôsledku toto pacient priberá, resp. pre poruchy spánku je príznačná zvýšená potreba spánku. Príznaky depresie sú často prekrývané úzkosťou a záchvatmi paniky, ale pre atypickú depresiu sú príznačné aj výkyvy nálady: pacienti sú schopní tešiť sa z určitej pozitívnej životnej situácie. Vyskytujú sa aj také vážne stavy depresie, kedy pacient už nie je schopný prežívať letargiu  (depressio sine depressione), v tomto prípade je veľmi vážne brzdený citový život.  

Diagnóza

Vzhľadom k tomu, že poruchy nálady môžu vyvolať aj choroby orgánov, je potrebné podrobiť dôkladnému vyšetreniu aj tých pacientov, u ktorých sú najmiernejšie príznaky depresie. Diagnostika sa okrem analýzy príznakov musí dotýkať aj pozdĺžnej analýzy chorobopisu, ktorý takto poskytne vyšetrujúcemu záchytné body o priebehu ochorenia.  V praxi používané dotazníky a rebríčky na určenie depresie môžu poskytnúť informatívny obraz, ale určenie diagnózy je vždy úlohou psychiatra alebo klinického psychológa.  

Pri zostavovaní diagnózy veľkej depresívnej poruchy poskytuje pomoc existencia nasledovných stavov:

• vo väčšine dňa zlá, skleslá nálada
• zníženie záujmu a radosti
• zmena chuti do jedla, zvyšovanie alebo znižovanie váhy
• poruchy spánku, nespavosť, zvýšená potreba spánku
• nepokoj, pocit rozrušenia alebo obmedzovania v každodennej činnosti
• pretrvávajúca únava
• pocit bezcennosti, hlboký pocit viny, nepodložené obviňovanie sa
• znížená schopnosť premýšľania, neschopnosť sústredenia sa a vynášania rozhodnutí
• opakujúce sa myšlienky o smrti

Veľkú depresívnu poruchu môžme diagnostikovať u pacienta vtedy, ak je kvôli epizóde depresie minimálne dva týždne neschopný vykonávať bežné činnosti, resp. ak je prítomných minimálne päť vyššie vymenovaných príznakov depresie, ktoré nemožno pripísať účinkom liekov. Depresia je vracajúca sa, ak pacient v priebehu jedného roka zažije tri epizódy. Za sezonálnu sa depresia považuje vtedy, ak vzniká v závislosti od ročných období; obzvlášť časté je objavenie sa depresie na jeseň a v zime. Ak medzi príznakmi depresie dominuje rozladenosť, nazýva sa melancholická, ak dominuje úplný nedostatok pohybu, nazýva sa katatónna. Za samostatnú diagnózu sa považuje postnatálna depresia, ktorá vzniká počas prvých štyroch týždňov po pôrode.

V prípade, že stav pacienta nespĺňa vyššie uvedené podmienky, jeho životospráva je menej ovplyvnená, ale nálada je otupená, stanovuje sa diagnóza dystýmia. Popri rozladenosti možno nájsť 2-3 príznaky depresie, a tieto pretrvávajú nezriedka aj dva až tri roky. Ak vedie dystýmia k veľkej depresívnej poruche, hovoríme o dvojitej depresii.   

Liečba

Sledujúc príčiny vzniku ochorenia môžeme skonštatovať, že depresia má mnohé terapeutické možnosti. Vytýčenie terapeutického cieľa je v každom prípade rovnaké: liečba skupín príznakov, zabránenie recidívam a zníženie zraniteľnosti kognitívnych funkcií (pozorovacie a spoznávacie funkcie).

Berúc do úvahy biochemické procesy, medikamentózna liečba sa v prvom rade snaží o napravenie narušenej rovnováhy neurotransmitterov. Dnes existuje veľmi široká paleta antidepresívnych liekov. Všetky lieky používané v klinickej praxi ovplyvňujú látkovú výmenu serotonínu, noradrenalínu alebo dopamínu v centrálnej nervovej sústave.
Pri medikamentóznej liečbe je dôležité spomenúť, že ich účinky sa dostavujú pomaly, za 2-4 týždne, ich vedľajšie účinky sa však prejavujú okamžite. Preto je dôležité, aby sa s užívaním liekov neprestalo svojvoľne, pred dostavením sa zlepšenia, ako aj to, aby boli pacienti dostatočne informovaní  o sprievodných príznakoch liekov: v niektorých prípadoch ide o zníženie sexuálnej vášne a poruchy zadržiavania moču, nevoľnosť, točenie hlavy, nepokoj. Častými vedľajšími príznakmi sú sucho v ústach a nespavosť. V prvých dvoch týždňoch je opodstatnená zmena lieku maximálne kvôli ťažko tolerovateľným vedľajším účinkom, v prípade, že lieky nezaberajú ich užívanie dlhšiu dobu ako 4-6 týždňov nemá význam. Úspešná liečba antidepresívami musí trvať minimálne 6, optimálne 9-12 mesiacov v úplnej terapeutickej dávke. V prípade, že sa musí terapia prerušiť, môže sa to diať postupne.  

Po jednej epizóde depresie je pravdepodobnosť objavenia sa ďalšej 60-85%, ktorú možno udržiavacou liečbou znížiť na 10-25%. Udržiavacia liečba musí trvať po prvej epizóde depresie minimálne 6 mesiacov, v prípade opakujúcich sa epizód musí pokračovať niekoľko rokov. Odporúča sa vždy zvoliť si selektívne prípravky, ktoré výrazne neovplyvňujú každodenný život.

Odňatie spánku možno s veľmi dobrými výsledkami aplikovať pri miernom a stredne ťažkom stupni depresie.

Popri biologických metódach majú pacienti k dispozícii mnohé psychoterapeutické možnosti. Psychoterapeutický smer pomocou slobodnej asociačnej metódy odhaľuje hlboko zakorenené problémy depresie, cieľom je postupné znižovanie závislostí pacienta a jeho vyzbrojenie sa voči stratám a neúspechom. Terapeuti správania sa pomáhajú pri zabezpečení radostných životných situácií, posilňujú nedepresívne správanie tak, že si nevšímajú melancholické poznámky pacienta a rozvíjajú sociálne zručnosti. Cieľom kognitívnej psychoterapie je napomáhanie pozitívnemu prejavu pacienta voči sebe samému, pre depresiu je anulovanie automatických myšlienok a zmena negatívneho prístupu. Podľa interpersonálnej psychoterapie existujú štyri také skupiny problémov týkajúce sa ľudských vzťahov, ktoré môžu viesť k depresii: smútok, odlišné ponímanie úloh, zmeny úloh- akými sú napríklad pôrod alebo rozvod- a „sociálna hlúposť” charakteristická pre vzťah. Terapeut počas sedení konfrontuje pacienta s následkami svojho správania sa voči ostatným.

Vyhliadky na uzdravenie

Z výsledkov väčšiny vyplýva, že najlepšie výsledky sa dosahujú kombináciou rôznych terapeutických metód, väčšinou medikamentózna liečba spolu s kognitívnou a interpersonálnou terapiou, a je to úspešnejší spôsob ako samostatné používanie ktorejkoľvek metódy. Použitím Hamiltonovej stupnice hodnotenia depresie bolo zistené, že všetky tri liečebné postupy zbavili pacientov príznakov depresie v 60% prípadov. Podľa amerických výskumov sa počas prvých štyroch týždňov javia  najúčinnejšími lieky na zlepšenie nálady, ale ku koncu vyšetrenia ich dobehnú psychoterapie, ako kognitívna, tak aj interpersonálna terapia. Tu treba spomenúť, že najúčinnejšou sa ukázala kognitívna terapia, z hľadiska zabránenia návratu ochorenia.

Vyhliadky na uzdravenie pacienta vo veľkej miere ovplyvňuje pomoc rodiny. Asi najväčšou pomocou sú pri rozpoznaní príznakov depresie, pretože pacient, práve kvôli strate motivácie, pravdepodobne z vlastne vôle nevyhľadá odbornú pomoc. Rovnako dôležitú úlohu majú rodinní príslušníci v tom, aby kontrolovali zvyklosti pacienta pri užívaní liekov a podporovali ich účasť na terapii. Je dôležité, aby sa okolie trpezlivo a pozitívne obracalo k pacientovi, tým sa vyváži negatívny obraz, ktorý si pacient vytvára o sebe a svojej budúcnosti.